Raz SV. KATARÍNA SIENSKÁ zápasila s pochybnosťami o tom, či má duchovné prijímanie nejakú hodnotu v porovnaní so sviatostným prijímaním v premenenej hostii. Preto sa jej raz sám Pán Ježiš zjavil s dvomi kalichmi v rukách, pričom jeden bol zo zlata a druhý zo striebra, a takto sa jej prihovoril: „Do tohto kalicha zo zlata ukladám všetky tvoje sviatostné prijímania; a do tohto – zo striebra – zas tvoje duchovné prijímania. Oba tieto kalichy sú mi veľmi milé.“
Pred SV. MARGITOU MÁRIOU ALACOQUE to zas vyjadril obzvlášť silnými slovami: „Tvoja túžba prijať ma sa tak sladko dotkla môjho srdca, že keby som už nebol ustanovil túto Sviatosť, urobil by som tak v tejto chvíli, len aby som sa s tebou spojil.“ Bez toho, že by sme sa citovanými výrokmi snažili vytvoriť akési sentimentálne či „nasladlé“ ovzdušie v tejto tematike, stojí za to poukázať ako dôkladne svätci praktizovali duchovné sväté prijímanie. Vzbudzujeme si ho úprimnou túžbou.
O SV. FRANTIŠKOVI SALESKOM sa hovorí, že duchovné prijímanie praktizoval v priebehu dňa každú štvrť hodinu. Podobne i SV. MAXIMILIÁN MÁRIA KOLBE.
Túto prax i uprostred nabitého programu dňa učil SV. PÁTER PIO, ktorý takto napísal
jednej zo svojich duchovných dcér: „Počas dňa, keď ti nebude možné vykonať aj čosi viac, zavolaj na Ježiša povzdychom odovzdanej duše, hoc aj uprostred každej svojej povinnosti a on príde a zostane stále spojený s tvojou dušou prostredníctvom svojej milosti a svojej svätej lásky. Zaleť pred neho so svojou mysľou, keď tam nebudeš môcť zájsť s telom… a čo najsilnejšie objím toho Miláčika duší, akoby si ho prijímala pod sviatostným spôsobom.“
Mladý saleziánsky kňaz, Boží služobník ANDREA BELTRAMI radí: „Kdekoľvek sa budem nachádzať, často pomyslím na Ježiša v Oltárnej sviatosti. Upriamim svoje myšlienky na Bohostánok i vtedy, ak sa náhodou prebudím v noci. Takto sa mu pokloním z miesta, na ktorom sa budem nachádzať. Budem volať na Ježiša vo Sviatosti a obetujem mu činnosť, ktorú budem práve vykonávať. Zapojím si akoby telegrafické vedenie z mojej triedy rovno do kostola, ďalšie doňho zavediem zo svojej izby a tretie zas z jedálne. A takto budem čo najčastejšie posielať telegramy lásky Ježišovi vo Sviatosti.“
Napokon SV. GEMMA GALGANI často hľadela smerom k svätostánku, čo prezrádzalo, kde bolo jej srdce. A ak aj dvere chrámu boli zatvorené, „vierou sa všetko preráža“ – vravievala – „a láskou zostávame priviazaní k Pánu Ježišovi“.
